Aj z dobrej cesty sa dá zísť...

takze toto je moj prvy fanfiction
nachadza sa na stranke www.shounenaifanfiction.estranky.cz
len upozornujem....davam to sem, aby ste mi napisali, ci sa oplati dat sem aj pokracko
trochu vam predstavim dve hlavne postavy
Ino Hajame - 17- rocna studentka strednej skoly
Mizuki Seytori - Inin priatel...má 19 rokov a studuje na vyske
asi ste si vsimli, ze som pouzila mena z Naruta (ale dej s Narutom nesuvisi )

Problém nesprávnej orientácie
1. časť
]Aj z dobrej cesty sa dá zísť...


„Takže večer?“
„Takže večer.“ – potvrdila som.
Je ráno a ako vždy, musíme sa rozdeliť. Moc ma to neteší, ale nič sa nedá robiť, keďže ťa nenapadne najprv ma odprevadiť ku mojej škole, a až potom ísť do svojej.

No prvá hodina prebiehala ako vždy. Nuda, vzorce, výpočty, nechutné pohľady fyzikára smerujúce na všetky baby a Itachiho, ktorého opačná sexuálna orientácia je všeobecne známa. Ale neviem o tom, že by bol na starších...
Druhá hodina. Čo povedať. Jedna z mála hodín, ktoré ma bavia, keďže som asi jediná, čo rozumie matike. A ako vždy, profák si potrebuje dokázať, aký je múdry a hodí nám všetkým písomky do xichtu. Podľa mňa je skôr slepý ako múdry, keď si nevšimne, že všetci majú natlačené pohľady na mojom papiery. No profák zrejme nie je jediný slepý... Na konci hodiny všetkým oznámi, že majú päťky... Okrem mňa, samozrejme. Najhoršia známka, akú som kedy z matiky dostala je .... 1. Škoda, že sa tá múdrosť nepreniesla aj na ostatné predmety....
3. hodina. Japončina. Tá profka je dosť od veci. A okrem iného, nie som si istá, či je to žena. A nie som asi jediná, čo si to myslí. Jej mutujúci hlas donúti ľudí k pochybnostiam.
4. hodina. Angličtina. Počula som len „Ino Hajame.... well done... 1“ – no ale to nie je žiadny úspech. Dostať od anglinárky horšiu známku ako 1 je nemožné.
5. hodina. N o áno. Dejepis. Najhorší predmet, aký poznám (teda okrem fyziky, ale narozdiel od fyziky, doučko dejáku neexistuje... nie že by mi to doučko fyziky nejak pomohlo).
6. hodina. Telocvikárku síce nenávidím, ale praktikanti... No môžem si pomôcť, keď sú takí milí? ... Na čo to myslím, ja mám predsa Mizukiho...
7. hodina. Nemám nič proti prírodopisu, ale naozaj ma nezaujíma, akej farby sú črevá a ako sa rozpúšťa potrava v ľudskom žalúdku .....Itachi je veľmi zlatý človek. Jeho plán síce nevišiel tak, ako mal, ale snaha tu bola. .. Keď videl môj zhnusený pohľad, ktorý dával jasne najavo Ešte chvíľu a všetci uvidia dnešný jedálniček, snažil sa vymyslieť niečo, čím by ma zabavil. Ale hádzanie papierikov nebol najlepší nápad.
Po tomto všetkom asi nie je zvláštne, že sa tak teším na Mizukiho.

No on zrejme nie je taký šťastný ako ja. Hneď som pochopila prečo, keď som za ním uvidela Itachiho.

Aaah tá irónia... Môj najlepší kamarát je gay a navyše je zamilovaný do môjho chalana.

Obaja smerovali ku mne. Teda Itachi len následoval Mizukiho. Zmohla som sa len na smiech. Itachi pozdravil a šiel ďalej. Mizuki zastavil.
„Nesmej sa už a poď so mnou! Mám pre teba prekvapenie“
Samozrejme, že som hneď išla za ním. Ako inak, chytil ma za ruku a zrejme bol ochotný ťahať ma za sebou.

„No ... wow...“ – asi tak znela moja reakcia na Mizukiho nápad o spoločnom bývaní.
„Tak čo povieš? Dobrý nápad?“

Môj bozk mu bol zrejme jasnou odpoveďou. „Tak hovor, kedy sa môžem prisťahovať?“ Viem, že som nedočkavá, ale Mizukiho byt je taký veľký... dosť miesta pre naše aktivity...

ste zliii...nikto ste mi sem nenapisali

prepáááč hneď to napravím.......moj nazor už poznáš rychlo ďalej

kedy bude pokracko?

njn...prave ho pisem ale zatial len ana apier nwm kedy to dam do kompu

thakze prave prepisujem posledne vety do kompu ale zrejme sem nebudem moct dat druhu cast pretoze obsah prekracuje pravidla tohto fora thakze si to budete muset precitat na stranke www.shounenaifanfiction.estranky.cz ...btw druha cast sa vola "sach alebo mat" a cele som to premenovala na "problem nespravnej orientacie"
ok skratim staci v menu kliknut na fanfiction a problem nespravnej orientacie mate pred ocami

Kedy sme zmenili desing zase som uplne ale sak prednedavnom som bola na nasej stranke a bola ako vzdy a teraz... .....hm no co som skora

WOW...tak toto som necakala myslela som ze yaoi nepises (pre teba to mozno yaoi nie je ale pre mna hej take slabsie ale je) snad len malickaaaa vytka OK? mala si to viac rozpisat moc rychlo sa to zbehlo...za jeden odstavec si Mi-chan uvedomi ze ho miluje? (ja viem nemam co kecat ja by som to rozhodne nezvladla....) inak moc sa mi to pacilo......vazne

s tym designom mas pravdo ja tiez kukam ze ci som na spravnej stranke to asi nasi
a k tej poviedke... pisala som to o druhej rano

mne sa tento dizajn paci vjac neni taky tmavy

btw mohla si mi napisat koment aj na nasu stranku

uz som zmenila tu cast ktora sa ti nepacila

vies ja som to chcela napisat tam ale neslo mi to neviem preco skusala som to aj viac krat....a sak si to nemusela menit urcite som jedina ktora si to myslela

nejdu pisat komenty??!!

ale ved idu...skus ete raz

neviem preco no mne to neslo (a to Nasi zmenila ten dizajn? neda sa dat hore nejaky obr?)

jj trosku som zmenila disign dufam ze to newadz bo uz sa mi to zdalo moc tmave a zmena je zivot juj.... ale to fialove pismo sa mi neloobi....ale co uz..... to je s tym disignom....idzem si to powiedku precitat....

ludia dalsia ccast bude asi skor nez som predpokladala.... bo pred par hodinami ma napadli strasne dobre myslienky co sa tyka deja a preniesla som ich rovno do PC takze....

FAKT? hned to sem daj *slintá*

POMEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEE

a je tu dalsia cast.....upozornujem ze je to tretia cast, a ak si neprecitate druhu cast (ktora je na str. www.shounenaifanfiction.estranky.cz ) nepochopite o com je tato tretia

Problém nesprávnej orientácie
3. časť
Čo znamená láska


Čakal by som od neho nejaký zamilovaný lístoček, pozvánku na párty, ale jednoducho určite nie TOTO. To snáď nie je pravda. Nie to je blbosť. Robí si zo mňa srandu?!
Ten lístoček ma totálne dorazil. Ale.... to, čo je tam napísané.... Akokoľvek som sa snažil, nedávalo mi to zmysel. Alebo som si to nedokázal pripustiť.
Ešte naposledy som sa odhodlal prečítať si text :

Včera večer mi volala Ino s tým, že chce pomôcť s balením. Povedala mi, že sa sťahuje, a že ti to nemám hovoriť. Vravela, že momentálne je schopná veriť len mne. Povedala mi o všetkom, čo sa jej stalo. Vravela, že šla na doučovanie z fyziky, a že keď odchádzala, tak ju fyzikár začal obťažoval a pýtal sa jej na osobné veci. A že po chvíli ... neviem, ako ti to mám napísať. Jednoducho, že ... ju znásilnil. Vraj hneď volala otcovi, ktorý žije v Európe a ten jej povedal, že pre ňu príde, a že sa k nemu prisťahuje. Potom volala mne a ja som jej pomáhal s balením, pretože ona nebola schopná stáť na nohách. Dnes ráno aj s otcom odišla.
Prosila ma aby som ti to nehovoril, ale myslel som, že by si to mal vedieť.
Itachi

„Mi-chan! Mi-chan vnímaj ma!“
„Po-potrebujem s-si sadnúť.“ – vykoktal som. Moje telo začalo vypovedať službu. Sai hneď priniesol stoličku z kuchyne. Nedalo sa povedať, že som si na ňu sadol... zletel som na ňu. Sai mi hneď podával pohár vody.
Začínal som chápať obsah lístočku. Zovrel som päsť tak silno, až ma to bolelo. Papier nemal šancu zostať celý. Pohár vody, ktorý som ešte pred chvíľou držal v druhej ruke sa roztrieštil na zemi na tisíc kúskov. Prudko som vstal zo stoličky, ale hlava sa mi zakrútila tak šialene, že som neudržal rovnováhu a letel som na zem, priamo na črepiny z pohára. Vďaka bohu za Saiovu pohotovú reakciu. Prejavy vďaky sa však nekonali. Neľútostne som ho odstrčil a rozbehol som sa nadľudskou rýchlosťou smerom k Itachiho domu. Neviem, kde bol Sai, no našťastie ma neprenasledoval. Možno som mu tým odstrčením niečo spravil, ktovie. Ale to ma momentálne vôbec netrápilo. Jediné, na čo som myslel bolo, ako sa čo najrýchlejšie dostanem k Itachimu. Mohlo byť pol štvrtej a ja som k nemu konečne dorazil.
„Kde je Ino?!“ – vykríkol som na neho bez pozdravu, hneď ako mi otvoril dvere.
Povedal mi presne to, čo bolo na lístočku: „Dnes ráno aj s otcom odišla“
„Čože?!“ To snáď nie! „To myslíš vážne? Ani mi nič nepovedala. Dokonca nechcela, aby som sa o tom vôbec dozvedel! A zavolala tebe“
„No vieš... zrejme chcela mať istotu, že ten kto jej má pomôcť ju nebude chcieť...ehm.... obťažovať.“ – vrhol som na neho vražedný pohľad.
Mal som sto chutí niekoho zabiť. Ale prečo by si to mal odniesť nevinný človek?
Okamžite som zamieril do školy, dúfajúc, že nejaký študenti mali záujem robiť laborky cez výkend. To by znamenalo, že by tam musel byť aj ten bastard.

°°°°°°°

„Ty zasraný hajzel!“ – zakričal som na neho, keď som vletel do učebne a zbadal som jeho vysmiaty ksicht. Totálne ma štvalo, že sa tak prihlúplo usmieva. Môj krik ten úsmev zahnal. Zrazu sa zatváril strašne nevinne. Akoby nič nespravil. To ma fakt štvalo. Mal som chuť mu vraziť nôž do srdca, zastreliť ho, podrezať ho. Čokoľvek, hlavne aby to bolo rýchle.
Podišiel ku mne. Keď bol až nebezpečne blízko... „Pozrime, kto tu je. Ty musíš byť Mizuki, však? Perfektne sa hodíš na Inin opis. Ako to hovorila? Ó áno. Je taký zlatý a milý a strášne krásny, bla bal bla. A vieš čo? Mala pravdu.“ – povedal a začal sa približovať ešte viac, ako pred tým. Zrejme ma chcel pobozkať, no ja som naposlednú chvíľu cúvol. „Ale notak. Nikto tu už predsa nie je...“
„Mňa neokašleš. To, čo si spravil len tak nezakryješ. Ty hnusný skurvený bastard!“ Sotil som ho na zem. Nebol najľahší, ale už mal určite najmenej 35 a nevyzeral, že by niekedy chodil do posilky, takže to nebol taký problém.
Začal som do neho kopať. Vôbec som sa neovládal. Bol to len jeden kopanec za druhým. Vôbec mi nevadili jeho výkriky bolesti. Bol som odhodlaný pomstiť Ino. Stále som do neho kopal. Ignoroval som aj bolesť, spôsobovanú nárazmi mojich tenisiek na jeho telo, ktoré sa práve zvíjalo na zemi v bolestných kŕčoch. Vravel som si, že už by som mal prestať, lebo ho zabijem. Ale nedokázal som prestať. Nedalo sa to pri pohľade na jeho ksicht, ktorý šiel už len ťažko rozoznať pod prameňmi krvi. Vravel som si, že by som mal prestať. Že jeho smrť mi nepomôže ,ale akokoľvek som sa snažil, nedokázal som to zastaviť. Bolo to nemožné.
Moja jediná záchrana bol Sai, ktorý práve vletel dnu a hneď na mňa začal kričať:
„Čo to pre boha robíš. Veď ho zabiješ“ – Pribehol ku mne a snažil sa ma odtiahnuť do bezpečnej vzdialenosti od tela toho bastarda.
Rozbehol sa rýchlo von zo školy a mňa ťahal zo sebou. „Uvedomuješ si, čo si práve spravil?! A ako chceš vysvetliť krv na tvojej topánke?“
„Zakopol som“ – odpovedal som sucho a stále naštvane.
„Čo si tým chcel dosiahnuť?“
„Ale prosim ťa! Ten idiot si to zaslúžil.“ – povedal som s čo najväčším odporom.
„Áno? A čo ak pôjde na políciu?“
„A čo im povie? Znásilnil som jedno dievča a jej frajer si to so mno prišiel vybaviť?! Nebuď smiešny.“
„Ešteže ťa nikto nevidel. Tvoje jediné šťastie“
Už sme konečne došli k domu. Celú cestu sme bežalíi, akoby nás niekto naháňal.

°°°°°°°

Konečne som sa prebral z riadne tvrdého spánku. Posadil som sa. Snažil som sa vybaviť si nejaké spomienky zo včerajška.Len matne som si spomínal na pár vecí. Vlastne okrem toho tela zvíjajúceho sa na zemi v kŕčoch spôsobených mojimi kopancami asi len to, že sme bežali domov.
Tak počkať... My? No jasné. Bol tam aj Sai.
„Už si vstal? Tak skoro? Nepomýlil si si čas?“
„Daj pokoj! Koľko je vlastne hodín?“
„Hmm“ – pozrel na hodinky na jeho ruke – „Osem“
Znovu som si ľahol. Netrvalo ani päť sekúnd a zasa som sa prudko posadil.
Až teraz som si uvedomil, kde vlastne som.
„Prečo som u teba? Boli sme tu celú noc? Spolu?“
„Iste. A zistil som, že na tú posteľ sa dvaja zmestia len veľmi ťažko. Ale prežili sme to.“
„My dvaja v jednej posteli?!“ – začínalo mi byť na zvracanie.
„No prepáč, ale posteľ mám len jednu a na zemi som spať nemienil.“
Fajn, tak si to zopakujme. Načo by bola Saiovi manželská posteľ, keď býva sám? Nie má obyčajnú, pre jednu osobu. To znamená, že ak sme na nej ležali dvaja, museli sme byť až nechutne blízko. Z tej predstavy mi bolo ešte horšie. Alebo to nebolo z toho?
Cítil som sa ako po mojich občasných nočných nájazdoch na všetky bari v okolí.
„Kde máš kúpeľňu?“
Ukázal mi smer a mňa nič viac nezaujímalo. Chcel som sa odreagovať studenou vodou. Len čo som zavrel dvere, prišlo mi strašne zle. Našťastie má Sai kúpeľňu spojenú s véckom. Fajn. Jeho záchod bol pokrstený, tak som konečne mohl vliezť do sprchy.
„Ehm... môžem vojsť?“ – spýtal sa Sai, potom čo zaklopal na dvere. Zrejme si chcel byť istý, že to zaregistrujem.
„Jasné“ – odpovedal som mu. Sprcha bola krytá, takže mi to vôbec neprekážalo.
„Musíme sa trochu porozprávať o včerajšku.“ – vážny tón v jeho hlase sa nedal prehliadnuť.
„Fajn. A o čom presne?“
„Čo si si včera myslel, že tým vyriešiš? To, čo si spravil bola veľká blbosť.“ – začal z ostra.
„To som mal len tak zabudnúť na to, čo mi hovoril Itachi?!“
„No... nie.. ja len že... mal som o teba strach. Vizeral si tak.... no že by si bol schopný ho zabiť. Jednoducho som sa o teba bál...“ – neviem, či som dobre počul cez tú pustenú vodu. Vážne to povedal?
„Môžeš mi podať uterák?“
Vyliezol som zo sprchy s uterákom uviazaným okolo pása. „Prepáč. Nechcel som ťa vystrašiť. Ale nemohol som to nechať tak. Musel som... vyrovnať účty.“ – pár sĺz poznačilo moju tvár. Ale našťastie to nebolo veľmi vidieť pod vodou kvapkajúcou z mojich vlasov. „Keď ja vôbec neviem, čo mám teraz robiť.“ – dostal som zo seba, snažiac sa zakryť plačlivý tón.
Asi sa mi to nepodarilo. Sai ku mne hneď priskočil a ľútostivo ma objal. Asi ani nevedel, čo mi má povedať.
Niežeby mi vadilo jeho objatie, to nie, ale predsalen Ino stále milujem. K Saiovi cítim niečo iné.Niečo krásne. A čo z toho je vlastne láska?
Trochu som cúvol, aby som mu tým dal najavo, že už ma môže pustiť. „Ja už radšej pôjdem“ Nečakal som na odpoveď. Rovno som šiel. Neprekážalo mi, že mám na sebe len uterák. Zobral som si nohavice, v ktorých boli kľúče a ostatné mi bolo ukradnuté.


°°°°°°°

Možno som nevyzeral, ako nejaký mierumilovný človek, ale to, čo som spravil ma nechcelo opustiť. Myšlienkami som sa stále vracal do tej učebne. Stále som myslel na to, ako som tam do neho kopal. Nedalo mi to pokoj.
Už som konečne tu. Povedal som si, keď už som konečne dorazil na to jeidné miesto, v ktorom som dokázal myslieť len na Ino. Jej byt.
Bol úplne prázdny. Nič v ňom nezostalo. Prešiel som na miesto, kde kedysi bývala jej izba. Začal som si vspomínať, na všetky blbosti, ktoré sme tu zažili. Spolu. A teraz je koniec.
Bol som práve na odchode, keď som uvidel papierik v rohu miestnosti.
Bolo tam napísaných pár viet, no takmer sa to nedalo čítať. Zrejme to písala po tom, čo sa to stalo.

Drahý Mizuki,
Nechcela som, aby sa to niekdy stalo, ale musím odísť. Už tu zrejme nebudem, keď si toto budeš čítať. Chcem ti len povedať, že tento byt som nechala jednému starému kamošovi. Mal by sa tam čoskoro presťahovať. Neviem, či môžem, ale chcem ťa poprosiť, aby si ho trochu zoznámil s Japonskom. Je z Austrálie a o Japonsku vie len veľmi málo.
Chcela som ti odkázať, že ťa milujem, ale nebudem sa namáhať. A nechcem trápiť ani teba. My dvaja sa už zrejme nikdy neuvidíme. Ja už sa do Japonska nevrátim a nechcem, aby si za mnou chodil. Môj otec by si to tiež neželal.
Posledné, čo ti chcem povedať.... Neurob žiadnu hlúposť. Hatami-senseia radšej nechaj na pokoji. Nemuselo by to dopadnúť dobre. Je členom Japonskej “mafie“, aj keď nie doslova. Je to len malá skupinka, ale vedia narobiť problémy. Prosím ťa nezahrávaj sa s nimi.
S posledným pozdravom
Ino.


To be continued...

No hups trochu neskoro zistil ze je mafian inak musim ta pochvalit toto je najlepsi part aky sa ti kedy podaril

fakt ani som si to nekontrolovala, vecsinu som totiz pisala 17. februara a dnes som dokoncila len par poslednych odsekof ..cele dohromady som si to neprecitala ... dufam ze tam nejsu chyby