vdaka ayame a tamare za prepisanie
ČASŤ III.
Po škole sa Ayame s Amarante hneď vybral do parku. Sadli si na lavičku a začali si rozprávať o sebe a tých ostatných veciach.
Z lavičky, na ktorej sedeli sa ozývalo len chichotanie a plno slov. Ale zrazu ich smiech prerušila hlasná hudba. Zľakli sa.
„To bolo asi okoloidúce auto.“
Hrdinsky zahlásila Amarante. Ayame si však myslela, že to nebude len auto. Myslela na to záhadné „čudo“.
Ostali sedieť, no keď na ďalší krát zahrala hudba, zachveli sa aj kríky. Vtedy pochopili, že to nebude auto a utiekli z parku preč.
***********
Medzitým dorazil domov Uchiha.
„Ahoj zlato, obed máš v mikrovlnke!“
Zakričala na Uchihu jeho mama z obývačky. Uchiha vkročil do kuchyne, otvoril mikrovlnku a ...
„Fuj, toto bahno ja do úst nedám!“
A odišiel hore do svojej izby. Sadol si za počítač a chvíľu surfoval po internete.
***********
Sime s Rinkashimarom ešte zašli do školskej knižnice, aby si pozisťovali čoto o svojich spolužiakoch. Nemôžu predsa vyberať len tak koho chcú.
„Tento nie, nie, ani táto, tak tento už vôbec nie...“
Ozývalo sa od počítača, na ktorom si Sime pozerala spolužiakov.
„Sime počkaj! Počkaj... takto by sme nikoho nevybrali! Pozri, napr. tento: Atletické úspechy, vzdelaný... Toho si zapíšeme.“
„Ako myslíš. Idem si niečo prečítať.“
A vytiahla z police knihu.
„Záhady a Mystika 21. storočia.“
Rinkie ďalej hľadal. Od počítača sa zas ozývalo:
„Aj tohto, túto tiež, no aj tento môže byť... tento nie. Alebo áno? Zapíšem si ho!“
Sime sama pre seba spoza knihy:
„Debil!“
***********
Tamara, hneď ako prišla domov, zobrala denníček a pero. Najskôr sa denníčku posťažovala na Rinkashimara a Sime, a potom začala počítať na papieri, o koľko sa skráti čas, kým sa vydýcha vzduch v triede, keď pripočítame dve osoby.
***********
Keď Ayame s Amarante dobehli k Ayame domov, sadli si na posteľ a Ayame jej začala rozprávať o uličke a stratenej spone. Amarante sa tomu spočiatku smiala, no keď zistila, že na niečom sedí, prestala sa smiať. Bola to Ayamina sponka s lístočkom:
„Toto si si zabudla v uličke!“
Trochu sa zľakla, ale po chvíli si znovu zapla sponku do vlasov.
***********
Sime s Rinkiem medzi časom dokončili zoznam.
„Počuj, toho si škrtol, alebo nie?“
„Neviem, nechaj ho tam.“ Odpovedal Rinkie. „Poď, spravíme tie pozvánky na párty!“
„Párty?“ Necápavo sa spýtala Sime.
„No myslím, že keby si im napísala Ahoj, si shaman. Nájdi si ducha, príď k nám, niečo ťa tam naučíme!, tak to by naozaj všetci prišli.“
Výsmešne povedal Rinkie a začal písať pozvánky na „párty“.
***********
Na druhý deň sa pri poprerývanom strome pred školou stretla naša obvyklá skupinka ohováračov Ayame. Ayame si klasicky hneď po príchode pred školu sadla na lavičku, ale tentoraz aj s Amarante.
Zo školy vyšli Sime s Rinkashimarom a postavili sa k skupinke, v ktorej bola momentálne aj antirinkie-antisime založená Tamara.
„Ahojte!“ naraz pozdravili Rinkashimaru so Sime.
„ Nazdar,“ „Ahoj,“ „Čau,“ postupne sa od ostatných hrnuli pozdravy. Jedinou, ktorá neodzdravila bola Tami. Rinkie si to všimol a podišiel k nej:
„Asi sme začali zo zlého konca! Ja som Rinkashimaru“
„Ja Tamara.. no prepáč, ale nemám dobré skúsenosti s novopríchodzími ľuďmi, ale o tom potom... to ti naozaj hovoria Rinkashimaru?“
Haha...nie...to nie, uvedomujem si, že je to dlhé meno... volajú ma Rinkie alebo R“
„Takže Rinkie...R...“ nestihla dokončiť vetu Tamara, pretože otvorili školu a všetci šli dnu.
Pri skrinkách v šatni si zopár ľudí našlo pozvánky na „párty“.
Ayame s Amarante si vynútili skrinky vedľa seba.
*cez veľkú prestávku*
„Aj vy ste dostali?“ spýtala sa Nasi.
„Ehm...“ odpovedal Uchiha s plne prepchanými ústami. Prehltol.
„Áno dostali...“ dokončil, „teda aspoň ja !“
„Aj ja som dostala...“ povedala po príchode Tamara.
„Ale niečo na tom nesedí,“ pokračovala „veď tu nie sú dokopy ani tri dni“
„Podľa mňa je to milé,“ usmiala sa Nasi.
***********
*zatiaľ o kúsok ďalej... na starej známej lavičke*
„Dostala si tú pozvánku od R a Sime?“ spýtala sa Ayame.
„Mhm... nepôjdem tam... zas nejaká stupidita... a ty ho odkedy voláš R?“ odpovedala a zároveň zmenila tému Amarante.
„Hm... počula som, keď to vravel Tamare“
Chvíľu bolo ticho.
„Ja tam pôjdem!“ vyhŕkla zo seba Ayame, postavila sa z lavičky a šla smerom ku škole... Amarante spravila do blba výraz štýlu „WTF?“... Postavila sa a rozbehla sa za Ayame. V behu zakričala: „Čakaj!“
***********
Už začali žiaci pomaly prichádzať do triedy a medzi Sime a Rinkiem prebiehal rozhovor.
„Aj tak to bude divné...“ poznamenal R. Sime ležiaca na lavici si sadla a polorozospato sa spýtala:
„Čo? Čo si vravel? Čo bude divné?“
„No to...“
„Čo to? Vykokci sa!“
„No to s tou „párty“.... nemôžeme im to len tak oznámiť. Vystrašia sa a všetci zutekajú!“ povedal R a ustarane sa podoprel o svoje ruky.
„Tak im ukážeme Kantariyu a Mirage,“ oznámila ešte nie celkom prebudená Sime.
„Haha... tak to budú určite pokojnejší“
„Nabudúce sa ma na nič nepýtaj, po spánku mi mozgové bunky pracujú pomalšie!“
***********
*v prvej lavici – rozhovor Nasi a Tamari*
„Pozeraj už sa znovu hádajú! Niekedy premýšlam, ako dlho sa tí dvaja vôbec poznajú...“ Poslednú vetu počuli aj Sime s R... Sime zamrmlala:
„Ani si neviete predstaviť, ako dlho sa poznáme“
„No tak sa poznáme trochu dlhšie,“ odpovedal R.
„Trochu??? Dúfam, že to bola irónia...“
To „trochu dlhšie“ je v skutočnosti naozaj, naozaj, naozaj dlho, ale to je na dlhé rozprávanie... naozaj, naozaj, naozaj dlhé (xD)
*znovu Tami a Nasi*
„Tak za dnešok je to hádka číslo 5,“ povedala Tamara.
„Neverím, že to počítaš!“ Nasi prevrátila očami a vytiahla si z tašky zošit s poviedkou.
***********
*po škole v parku – Uchiha, Tadomeku, Nasi, Tamara*
„Dnes je tá párty???“ spýtala sa Tami.
„Jj,“ odpovedal Uchiha.
„Pôjdeme tam?“ znovu sa pýtala Tamara.
„Ja nwm... stále mi na tom niečo vadí... je to podozrivé....“ skonštatoval Tadomeku.
„Ale poďme... bude sranda!“ zahlásila Nasi.
„Tak ok, ideme všetci,“oznámila Tami „a ty vesluj Uchiha, už ma to tu nebaví!“
Aby som vám ozrejmil to veslovanie, tak sa táto skupinka člnkovala na jazere v parku.
***********
*na brehu toho istého jazera*
Ayame presviedča Amarante: „Ale no ták, prosím, poďme tam...“
„Ale veď, keď tam tak moc chceš ísť, tak choď sama!“ odvrkla Amarante.
„Ja tam sama nejdem... prosím poď...“
„No tak, ok.... ale nie na dlho... a keď bude nuda, tak bezpodmienečne odchádzame!“
„Ok, ok, ďakujem ^_^...“ s radosťou poďakovala Ayame.
O niečo neskôr sa Amarante s Ayame vybrali zahrať si bowling do jedného z klubov, aby sa pred „párty“ trochu zabavili.
„Haha, mňa nikdo neprekoná, som najlepšia!“
„Teda Ayame, skromnosť z teba priam vyžaruje,“ ironicky povedala Amarante.
Na chvílu si dali pauzu. Amarante odišla na záchod a Ayame sa šla k baru niečoho napiť. Keď prišla k baru, barman tam nebol, tak sa posadila, že chvílu počká. Po chvíli jej však došla trpezlivosť a začala kričať:
„Haló, mohla by som si objednať? Haló...“ obzrela sa okolo seba a celá hala bola zrazu záhadne prázdna. Zrazu zhasli všetky svetlá a nastalo ticho. Ayame sa začala báť...
„Ha-ha-haló? Je tu niekto?“...a sadla si pod stôl. Zrazu k stolu podišli kohosi nohy... teda Ayame videla iba tie nohy.
„Kto si? Čo chceš? Nechaj ma tak...“ vykríkla Ayame, odhodila stôl nabok a rozutekala smerom ku schodišťu. Vbehla do miestnosti so schodišťom, treskla dverami a celá zadychčaná sa o ne oprela. Zrazu začula kroky z druhej strany dverí, ako sa k nej niekto blíži. Stršne sa bála a rozutekala sa hore schodmi. Ak tá neznáma osoba šla stále za ňou, pomaly ju aj dobiehala. O poschodie vyššie sa rozutekala na koniec chodby a otočila sa smerom k výťahom. Keď k ním dobehla, strašne sa vystrašila... Na kovových dverách výťahu bolo vyryté: „Aj tak ťa chytím... PS: Moje meno... Kagetora“. Ayame sa zo strachu rozplakala a kroky sa stále približovali. Ayame znovu vykríkla: „Čo chceš? Nechaj ma! Ja ťa ani nepoznám...“
„Ani nemusíš...“ odpovedal jej hlas, čo Ayame ešte viac vystrašilo. Ayame pred ním utekala ďalej. Prebehla už pár dlhých chodieb, až dobehla k rebríku na strechu. Vyliezla naň, ale poklop bol zamknutý.
„Nie... len toto nie!“ kričala ďalej Ayame, ale Kagetoa sa stále približoval. Ayame z celej sily trieskala po poklope. Na jej šťastie bol zámok hrdzavý a poklop sa rozletel. Ayame sa vyšplhala na strechu a vbehla doprostred strechy. Kagetora bol už tiež na streche, ale kvôli tme ho nebolo vidno. Pomaly sa približoval k Ayame. Začala od neho cúvať...
„Nechaj ma! Nepoznám ťa! Kto si? Nechaj ma na pokoji!“
Predmet: Re: Cesta nezvratným Osudom 
Ne 09 november 2008, 18:23
